Elogio a ‘n amigo

di Luigi Vacchetto
"O bacillo"

Ō l’é lungo, ō l’é dûo, ō l’é tosto,

ō l’é bōn se piggiôu in quello posto,

s’ō l’é appenn-a sciōrtïo d’in te balle,

ma attenziōn ch’ō nō l’agge e farfalle.

Ō sta ben cōn e sò due oïve,

se no sōn tanto passe ma vive,

e magnificamente ō s’adatta

s’ō ven misso vixin ä patatta.

Ma bezêugna ûn po’ mettilo a bagno,

finn-a ‘n fōndo, ch’ō segge ben stagno;

se capisce ch’ō ven fëa mollo,

specialmente in t’a zona dō collo.

Ciò nō toglie ch’ō piaxe ûn po’ a tûtte:

zōene, vegie, ciù belle o ciù brûtte.

A sposinn-a a nö piggia mâ invïo

quande a casa ghe ō porta ō marïo,

Pe-a zitella ō bōccōn ō l’é ghiotto,

anche mollo o ûn po’ bazanotto,

e, scibben ch’a mugugne pe-a spûssa,

anche a nonna sdentâ ûn po’ a se-o sûssa.

Me ricordo ancōn quande mæ pōæ

ō metteiva in të man a mæ mōæ

ritōrnando da-o porto, in sciö tardi,

lé a-ō trattava cōn tûtti i riguardi

e dixendōghe:”Bello ō mæ ragno!”

a-ō metteiva lì, sûbito a bagno.

E ä mattinn-a che l’éa ancōn scûo

a l’ammiava s’ō l’éa ancōn dûo



e a ghe dïva:”Ti ō lasci ancōn drento?”

e mæ pōæ:”Mi saieiva cōntento,

ma n’oriæ ch’ō m’andesse in malōa,

te gh’o lascio, ma sōlo pe ‘n’ōa.

E mæ sêu? Me sōvven comme véi,

nō gh’ea verso de fâghe-o piaxei,

a no-ō pōeiva nemmeno tōccâ:”

Sōn segûa che a mi ō me fà mâ!

Finn-a quande a s’é fæta ō galante,

ûn pōrtuale lé ascì, carenante,

ch’ō l’aveiva bello grosso e gûstōso

e ō ghe l’ha regalôu d’arescōso.

E chissà, fōrse pe-a qualitæ

differente da quella d’ō pōæ,

o magara pe-ō semplice fæto

ch’ō l’ea quello che lé ō gh’aiva dæto,

o sōltanto pe fâlo cōntento…

fæto stà che da quello mōmento

a figgêua a s’è decisa a assazzâlo,

cōntinuando poi sempre a piggiâlo!

Anche mi da piccin me credeivo

ch’ō dovesse fâ mâ e nō ne vōeivo,

ma ‘na votta ch’aveivo bevûo

assazzâne ûn tocchetto ho vōsciûo.

Lì pe lì ō m’ha dæto disgûsto,

poi però gh’ho sentïo ûn çerto gûsto

e da allōa devo dî che ō gradiscio…

A prōpoxito, ō l’é ō stocchefiscio!


**

Il poeta Vigo, detto "Ō carbonâ", dedica questa bella poesia a
Caterina Campodonico, di cui si può ammirare la sua statua a
Staglieno, scolpita da Lorenzo Orengo.

A son de vende reste e canestrelli

a l'Ægua Santa, a-o Garbo, a San Çeprian,

con vento e sô, con ægua zù a tinelli

a-a mæ vecciaja pe assegûaghe ûn pan,

fra i pochi södi m'ammûggiava quelli

pe tramandame a-o tempo ciù lontan,

mentre son viva e son vëgia portoliann-a

Cattainin Campodonico a paisann-a.

 

 

**